Chcela by som vás čo najviac podporiť pri prijatí toho najsprávnejšieho rozhodnutia PRE VÁS – či aktuálne zmeniť alebo nemeniť prácu. Otvoríme preto túto tému s mojou spriaznenou dušou – koučkou Katkou Ožvoldovou. Katka má vždy poruke tie správne otázky, ktoré vás zaručene dovedú k odpovediam ukrytých vo vás samých.
Tento krát sa v rámci témy zmeny práce zameriame na timing – KEDY je ten správny čas na zmenu práce.
Natočili sme spolu rozhovor, kde sme sa rozprávali aj o týchto témach:
- Čo sa za našou nespokojnosťou skrýva a aké máme možnosti riešenia?
- Kedy začíname byť v práci nespokojní? Aké sú prejavy?
- Kedy je jediným riešením pocitu nespokojnosti v práci jej zmena?
- Ako vnímať zmenu v pozitívnom kontexte a ako čeliť prípadnému strachu, ktorý nás môže brzdiť?
Viac o mojom hosťovi
- Katka je koučka, lektorka a sprevádza ľudí pri nachádzaní svojich vlastných odpovedí a riešení na rôzne životné, či pracovné situácie.
- Koučuje podľa princípov a štandardov ICF (Medzinárodnej federácie koučov) a je členkou SAKO (Slovenskej asociácie koučov).
- Viac informácii o Katke nájdete na jej webe.
Záznam rozhovoru: Kedy je správny čas na zmenu?
Viac záznamov mojich živých vysielaní nájdete na mojom youtube kanále.
Chcete viac tipov ako spoznať, či je práve teraz správy čas na zmenu práce?
Ak taktiež pociťujete v práci nespokojnosť a neviete, či je pre vás ten správny čas na zmenu, urobte si so mnou test.
Zistíte ako na tom ste so svojou spokojnosťou / nespokojnosťou v práci. A hlavne budete mať jasno v tom, či je vaša nespokojnosť krytá riešeniami.
Zmapujte vašu aktuálnu situáciu v rámci rýchlych otázok s vyhodnotením v mojom e-booku, ktorý je pre vás na stiahnutie úplne zdarma.
Rozhovor vo forme článku:
Kati, ďakujem Ti v prvom rade, že si si našla čas a pridala si sa do tohto rozhovoru, ktorý sa venuje téme veľmi príznačnej pre obdobie, v ktorom sa aktuálne nachádzame pri natáčaní tohto živého vysielania. Nový rok – nové predsavzatia. Jedným z častých predsavzatí býva práve zmena práce. Aj u nás v práci cítime nárast záujemcov o prácu hlavne zo začiatku roka. Máš k tomu možno osobný vhľad, prečo je začiatok nového roka pre mnohých ľudí impulzom, aby konečne pristúpili k odkladanej aktivite akou je práve zmena práce? Vidíš v tom symboliku, poveru alebo je to možno len určitý oficiálny míľnik, ku ktorému ľudia prirodzene vzhliadajú? Chcú možno uzavrieť určitú etapu, ktorou je pre nich kalendárny rok?
Asi tak, ako hovoríš. Myslím, že aj v priebehu roka bývajú také míľniky, odchody pred letom a nárast záujmu po lete. Kedy si ľudia chcú dať pauzu a užiť si leto.
A ten koniec roka je veľká symbolika. Je to prechod, rituálne ho oslavujeme. To je asi jeden z mála rituálov, ktoré sa nám zachovali v takej miere, že ho oslavujú takmer všetci. Ľudia majú pocit s koncom roka, že všetko zlé z ich života môže odísť, že to môžu zanechať v minulosti a začať nanovo. Vidím v tom skôr takú symboliku a prísľub, že ten nový rok bude lepší. Aj si to v novoročných prianiach všetci vzájomne želáme, nech je nový rok ešte lepší. Tak to možno dáva takú nádej, odvahu a prísľub niečoho nového.
A možno aj tie sviatky. Ľudia chcú tráviť sviatky v pohode, nikomu sa asi tesne pred nimi, čo myslím už tak od októbra, novembra, nechce chodiť po pohovoroch, pokiaľ k tomu nie je nútený. So záverom roka je samo o sebe spojeného dosť stresu, aj v súvislosti so samotnými sviatkami, tak prečo si pridávať ďalší.
To sú také veci, ktoré mi napadajú, ale nie je to ničím podložené. Je to skôr moja domnienka.
Z môjho pohľadu je na začiatku každej potreby po zmene práce práve pocit nespokojnosti so súčasným stavom, ktorý môže byť či už pozitívne alebo negatívne motivovaný. Niečo nám v práci vadí, určitý jej konkrétny aspekt, činnosť. Niekedy to ani nemusíme vedieť popísať, konkrétne uchopiť. Aká je tvoja skúsenosť povedzme z tvojho vlastného života, prípadne všeobecne, z práce z tvojimi klientami? Čo býva na začiatku potreby po zmene práce?
Na základe potreby po zmene práce býva väčšinou nejaká frustrácia, pocit, nespokojnosť. Myslím si, že na to sú aj nejaké výskumy, ale nechcela by som klamať.
Dôležité je z čoho ale táto nespokojnosť vychádza. Pokiaľ nehovoríme o nejakých veľmi fyzicky náročných podmienkach práce, kde môžu byť ľudia vyčerpaní, že už nemajú toľko energie na ťažkú manuálnu prácu a hovoríme skôr o tej duševnej práci, tak vnímam, že vo väčšine prípadov sú to tieto dôvody:
- Veľmi často nadriadený, líder. Bohužiaľ. Ľudia totiž neopúšťajú spoločnosť, opúšťajú lídrov. A myslím, že v tomto smere sa máme u nás ešte veľa čo učiť.
- Vzťahy. Zlé vzťahy na pracovisku sú myslím hneď za lídrom alebo sa o svoje miesto bijú.
- Ďalej podmienky, za akých sa pracuje. Napr. neúmerné množstvo práce.
- Nedostatok možností ďalšieho rozvoja, rastu. To zaváži určite najmä u mladých ambicióznych ľudí.
- Finančná situácia. Keď plat zamestnanca nie je pravidelne prispôsobovaný vývoju na trhu a pod.
Čo je z tvojho pohľadu na pozadí našej nespokojnosti? Prečo sme s niečím v práci nepokojní? Čo nám to zrkadlí alebo chce povedať? A ako sa môžeme naučiť rozumieť týmto signálom a využiť ich vo svoj prospech, t.j. nájsť riešenie z tejto situácie? (tu možno spomenúť silné aj slabé stránky – prípadne aj naše predchádzajúce vysielanie, tvoj ebook)
Také tie základné dôvody nespokojnosti som spomenula vyššie. Ale je pravda, že pokiaľ sú napríklad dôvodom nespokojnosti vzťahy, nadriadený, alebo akékoľvek iné subjektívne podmienky, je možné s tým pracovať.
Je dôležité si uvedomiť, čo skutočne ma tlačí, rozrušuje a či s tým v prvom rade ja sám viem niečo urobiť. To že mi vadí niekoho prejav, spôsob spolupráce, nemusí byť vždy dôvod na zmenu.
Čo pomáha a je podľa mňa potrebné, vedieť si urobiť odstup, nadhľad, pozrieť sa na situáciu z iného uhlu pohľadu, prípadne aj z pohľadu tej druhej osoby.
A zamyslieť sa nad tým, čo ja prípadne môžem zmeniť, urobiť inak, aby sa moja situácia zmenila. Za hypotetického predpokladu, že tá druhá osoba alebo celkovo okolnosti sa nikdy nezmenia. Nie vždy musí byť jediným riešením odchod z práce.
Aké sú možnosti riešenia stavu, keď nie sme v práci spokojní? Čo vieme reálne ovplyvniť my?
Určite viem ovplyvniť náš postoj. To ako situáciu vnímame, ako sa k nej postavíme. Dôležité je vedieť sa na veci pozrieť z odstupu, tak, ako sú, prijať ich. Keď danú situáciu prijmeme, povieme jej svoje áno, prestane nás ovládať, väčšinou sa upokojíme emočne a môžeme hľadať ďalšie možnosti a riešenia, ktoré väčšinou vždy existujú.
Ako je možné z tvojho pohľadu pristúpiť k problému, resp. k niečomu, čo nám v práci vadí, možno nás to dokonca psychicky ničí a čo je zdanlivo mimo našu kontrolu a možnosti ovplyvniť zmenu v tejto oblasti? Napr. správanie iných kolegov voči nám, ktoré nás zraňuje a podobne.
Aj toto sa dá ovplyvniť. Aj správanie iných voči nám, vždy si môžeme nastaviť hranice, otvoriť konverzáciu a pod. Dôležité je, opäť, vedieť si od toho urobiť odstup, zmeniť uhol pohľadu. A s tým do veľkej miery pomáha koučing. Druhých nikdy nemôžeme zmeniť.
Môžeme zmeniť len seba a náš postoj k tomu druhému a našu reakciu. Ale často sa nechávame našimi reakciami ovládať a vzdávame sa našej moci, našej kontroly. Lenže je to pochopiteľné, výchova, traumy, naše spoločenské nastavenie voči autoritám a pod. A postaviť sa sám za seba chce často veľmi veľkú odvahu. Je potrebné sa zazdrojovať, prísť na to, ako je najlepšie zareagovať, čo môže pomôcť…
Ja som zažila situáciu, kedy v konflikte pomohlo jednoduché vystretie sa, postavenie sa do vlastnej sily vo svojom tele. A konflikt bez slova skončil. Energeticky druhá strana stratila prevahu. Ale to si vyžaduje vnímať seba a svoje telo a zároveň to nemusí byt rýchle riešenie alebo pre každeho alebo na akýkoľvek problém. Takže je potrebné nájsť to svoje, čo zafunguje, čo zafungovalo niekedy v minulosti pri podobnej situácií a pod.
Mimo kontrolu v súčasnosti sa môže zdať práve aj situácia s Covidom. Do debát na túto tému sa nerada púšťam, ale v skutočnosti, ani toto nie je niečo, čo nás musí ovládať. O tom, čomu dáme v skutočnosti moc a čo nás ovláda rozhodujeme my sami. A pre niekoho môže byť nejaká situácia v pohode a pre iného to môže byť veľmi náročné. A to opäť určuje naša minulosť, naše zážitky, to nakoľko sme boli v minulosti vystavení stresu, potrebe sa s ním vyrovnať, čo nás na tom stresuje a pod. A tu si myslím, že by s tým ľudia mali naozaj pracovať. Rozprávať sa o tom s odborníkmi, uľaviť si, vypovedať, čo ich trápi, čoho sa naozaj boja a ako v tom môžu zaujať svoj postoj tak, aby ich to psychicky neničilo.
Stretla si sa v minulosti u tvojich klientov zo situáciou, je jediným riešením pocitu nespokojnosti v práci bola jej zmena? Kedy je ten čas zmeniť prácu podľa teba?
Tu si vypožičiam slová Adély Banášovej, ktoré povedala pred rokmi a sú vo mne už dlho: „Ak ťa to čo robíš, nerobí šťastným, tak to zmeň.“ Necitujem ju úplne presne, nepamätám si presné slová, len myšlienku. Myslím, že ešte stále sa potrebujeme v našej spoločnosti učiť dôverovať svojim pocitom.
My sme totiž zvyknutí všetko riešiť len z hlavy, z logickej, analytickej úrovne a snažíme sa kŕčovito vymyslieť, čo sa stane, keď urobím A a čo, keď B a tam, kde nám to logicky vychádza najlepšie, tam zotrvávame.
Ja nie som proti analytickému mysleniu, mám vzdelanie, mám doktorát v ekonómií, dokážem pracovať s číslami, a faktami veľmi obratne. Ale sme ľudské bytosti, cítiace, vnímajúce a na to netreba zabúdať. Naše telo v skutočnosti vie, vníma a tuší ešte skôr ako to vie myseľ. Mysľou sa kŕčovito držíme toho, čo sme naučení, toho, čo vieme, zažili sme a pamätáme si vedome. Ale naše telo vie a pamätá si každú sekundu nášho života, všetko. To naša vedomá myseľ nikdy nezvládne.
Takže si myslím, že je veľmi dôležité prizvať do rozhodovacieho procesu aj telo. Čo cítim, kam ma to vedie, čo je za tým a pod.
Ono v skutočnosti nie je vždy len jediné riešenie. Ale ak už je čas na zmenu, cítime to, vnímame to. Tu použijem svoj vlastný príklad, z času, keď som pred viac ako dvoma rokmi odchádzala z dobre platenej práce po takmer 9 rokoch.
Cítila som to v tele, šlo mi dolámať kosti, vedela som, že musím urobiť zmenu. Ale nechcela som to prijať hlavou. Tá sa bránila do poslednej chvíle, ešte aj po tom, čo som urobila rozhodnutie. Nerozumela tomu, nedokázala som to okoliu logicky vysvetliť, keď som odchádzala z práce plakala som, plakal môj tím a nikto nerozumel, prečo teda odchádzam.
No rozumelo tomu moje telo. Ja som tieto signály dokázala vypočuť možno rýchlejšie, lebo som už nejaký ten rok s porozumením telu pracovala. Len som ich nechcela prijať.
A teraz? Áno, platovo zatiaľ ani zďaleka nie som tam, kde som bola. Ale v skutočnosti mi je o moc lepšie, opäť som sa vrátila k sebe, k svojej podstate, uvedomila som si, čo je pre mňa skutočne dôležité a čo naozaj potrebujem, kam chcem naozaj smerovať, čo ma robí šťastnou, kde je moje miesto. A na tom teraz pracujem.
Nikto netvrdí, že keď sa rozhodnete pre zmenu práce, bude to ľahké. Nemusí byť. Dôležité je vedieť, čo vás k tomu vedie a či vám to za to stojí a mne to za to stálo.
A tým nechcem povedať, že som predchádzajúcu prácu nemala rada. Mala, milovala som ju, do veľkej miery a dlhé roky ma robila šťastnou, len som si nevšimla, ten bod, kedy už nie. Možno aj všimla, len som to nechcela prijať, pripustiť. Vyvíjame sa a to znamená, že nás tento vývoj niekedy vedie na iné miesto.
Ako sa prípadne neunáhliť čo sa týka zmeny práce? Čo musíme mať ujasnené predtým ako k nej pristúpime?
Ja som tu možno dnes asi aj za dodanie odvahy. Vypožičiam si vetu od síce kontroverzného duchovného Osha, ale mne často dodáva odvahu: „Hovoria mysli skôr ako skočíš, ja hovorím skoč a potom mysli, koľko len chceš.“
Teraz možno už úplne strácam priazeň analyticky mysliaceho publika, ale život sa v skutočnosti nedá naplánovať. Ja som asi ten príklad toho, že 90% mojich plánov v skutočnosti nevyšlo, alebo nie tak ako som si želala a musela som sa naučiť so životom plynúť. A to my možno dáva viac odvahy.
Ale samozrejme netreba meniť niečo len z rozmaru, skákať niekam, len preto, že to niekto povedal. Myslím si, že to, čo je dobré mať ujasnené je:
- Čo je za tým, že chcem zmenu?
- Nakoľko je to pre mňa dôležité?
- Viem nájsť niečo, čo mi to v súčasnej práci preváži?
- Ako sa cítim s pomyslením na takúto zmenu?
- Povzbudzuje ma to?
- Rastie mi tam energia? Alebo som vydesení a v skutočnosti sa cítim s myšlienkou na zmenu zle?
- Čo od zmeny očakávam?
- Čo v prípade, že sa moje očakávanie nesplní?
Je množstvo vecí, ktoré je dobré si zodpovedať a v žiadnom prípade na to nemusíte byť sami. Práve na to sú tu poradcovia, kouči a iní, ktorí vám pomôžu to uchopiť.
A z tej pragmatickej úrovne určite treba myslieť na to, čo môžete urobiť pre to, aby tá zmena bola pre vás výhodná, čo najlepšia. Pretože nikto asi nechce v ohľade práce urobiť zmenu k horšiemu.
- Máte už nejakú novú prácu vo výhľade?
- Polepšíte si finančne touto zmenou? Ak nie môžete si finančné zhoršenie dovoliť?
- Ak ešte nemáte novú prácu a odchádzate, na akú dlhú dobu máte finančnú rezervu. Čo budete robiť, keď vám to finančne nebude vychádzať a pod.
- Sú pre vás dôležité iné veci, ktoré vám prípadne vyvážia finančné straty? A pod.
Je potrebné sa pozrieť do svojho vnútra a naozaj to zvážiť. Myslím ale, že človek je vždy vo väčšej výhode, keď sa pre zmenu rozhodne sám, ako keď je mu zmena predostretá, že musí zmeniť, lebo organizačné zmeny a pod.
Zmena nemusí byť pre každého ľahká, je spojená s rôzne veľkou dávkou neistoty. Keď už vieme, že zmena je nevyhnutná, máš pre nás tipy, ako ju vnímať zmenu v pozitívnom kontexte a ako čeliť prípadnému strachu, ktorý nás môže brzdiť?
Ono to so zmenou je tak, že keď zmenu chceme, tak po nej kričíme a vrháme sa do nej a ak sa nám ju nedarí uskutočňovať, tak prichádza frustrácia a neustála snaha o ňu.
A keď k nám prichádza zmena sama, že sa menia veci okolo nás svojvoľne, tak to veľakrát vnímame negatívne, vnímame, že sa deje niečo, čo sme možno vôbec nechceli, prichádzajú komplikácie, musíme vystupovať zo svojej komfortnej zóny. A opäť prichádza nespokojnosť a frustrácia.
Dnešná spoločnosť je toho plná. Je to niečo, čo by sme sa mali učiť, plynúť so zmenou. My sa jej často buď bránime, alebo si ju snažíme vynútiť. Ja sama sa to učím.
Keď sa naučíme viac dôverovať sami sebe, nášmu životu a tomu, že to vždy dopadne najlepšie ako len bude možné, tak sa menej vyčerpáme a aj ten strach nás nebude natoľko ovládať.
Pre každého môžu byť na to iné užitočné spôsoby, ako sa so zmenou a strachom z nej a strachom vôbec vysporiadať. Dôležité je sa však na ten strach pozrieť priamo. Uvidieť ho, čoho sa vlastne bojíme, je to reálna hrozba. Keď sa na veci pozeráme priamo, prestávajú nás ovládať.
Strach je pre mňa obrovská téma a veľa s ňou pracujem, aj sama v sebe. V skutočnosti je každý z nás plný rôznych tráum a intenzita traumatických zážitkov a to, ako sme ich doteraz spracovali ovplyvňuje aj to, ako sme schopní strachu čeliť. To znamená, na príklade, dvaja ľudia môžu zažiť rovnakú situáciu, no niekto ostane pokojný a niekto sa vystresuje, vydesí, nie je schopní myslieť, zapne sa automatická reakcia. U toho druhého sa zrejme spustila ochranná reakcia na nejaký spúšťač, spomienka na minulé udalosti.
V tejto súvislosti práve čítam úžasnú knihu od Edith Eva Eger, s názvom VOĽBA. Je to žena, ktorá prežila koncentračný tábor a neskôr sa stala klinickou psychlogičkou a neviem, či nie aj psychiatričkou. Úžasným spôsobom popisuje na vlastnom príklade PTSD ako sa s ním vysporiadavala. Kniha je plná príkladov z jej života, života jej klientov a písaná pútavým ľudským spôsobom. V závere knihy som plakala, ako sa ma dotýkala a ako hlboko vo mne len jej slová spúšťali moju vlastnú vnútornú zmenu.
V skutočnosti vždy máme voľbu a túto voľbu si vieme, keď sa to naučíme, uvedomovať aj v tom najväčšom strachu a kľúč je naučiť sa od strachu oslobodiť, aby sme urobili voľbu, ktorú nebudeme ľutovať. Nejednať automaticky. Potrebujeme spoznať seba, naše reakcie, dôvody tých reakcíí a čo nám pomáha. A keď už „nesprávnu“ voľbu urobíme, je dôležité to vedieť prijať. Tá kniha je v tom úžasná. Edith popisuje, že v skutočnosti neľutujeme to, čo sa stalo, ale to, čo sa nestalo. To, čo sme neurobili. Aj v tých najhorších nočných morách o násilí vo finále ľutujeme nie to, že sa to stalo, ale to, že sme nereagovali inak. Odporúčam túto knihu si naozaj prečítať.
Mne podobná literatúra pomáha uvedomovať si, že ešte stále nie je v našich životoch najhoršie a keď je zle, tak dodať vieru vo vlastnú vnútornú silu.
V tomto ohľade určite pomáha koučing. Keď máte strach urobiť voľbu, zmenu, porozprávajte sa o tom s koučom, alebo terapeutom, utrieďte si myšlienky, zistite, čo je pre vás dôležité. Verím, že po takomto rozhovore, budete mať potrebné vnútorné zdroje, ktoré vám pomôžu čeliť tomu, čo chcete alebo potrebujete zvládnuť. A budú vaše vlastné, vychádzajúce z vašich skúsenosti, zážitkov a pod.
Na záver možno na odľahčenie – dávaš si aj ty novoročné záväzky?
Nedávam. Už to slovo záväzok evokuje, že sa ideme niečím zaviazať / zviazať. A ja mám rada slobodu. Je to niečo, čo je pre mňa nesmierne dôležité. Tak sa nerada zväzujem tam, kde to naozaj nie je potrebné.
Pre mňa je už niekoľký rok dôležité si zjednodušovať život, kde sa len dá. A v tom budem pokračovať aj v tomto roku.
Čo robím už niekoľký rok vždy na konci roka je Bilancia roka a tento rok ju robím aj so svojimi klientmi. Podľa mňa je dôležité si v prvom rade zhodnotiť ten predchádzajúci rok, uzavrieť si ho, zhodnotiť, čo sa podarilo, čo sme zvládli, oceniť sa, uvedomiť si, čo nám ten rok v skutočnosti, aj viac objektívnejšie, dal. Ďalej, čo sme mohli urobiť inak a na základe takto zhodnoteného roka sa pozrieť do budúcnosti, čo je pre nás naozaj dôležité, na čo sa chceme zamerať. Základné kľúčové oblasti pre nás život, to čo je pre nás naozaj podstatné.
Túto bilanciu robím pre klientov, tak ak o ňu budete mať záujem, bližšie informácie nájdete na mojom webe.
Okrem toho, čo si myslím, že môže byť veľmi užitočné je zaznamenať si svoje myšlienky. Mne ku koncu roka vírilo v hlave množstvo vecí, ktoré by bolo dobré uskutočniť, zamerať sa na ne a dosť nápadov. Tak, aby mi to nevyfučalo z hlavy a mohla som to zužitkovať, zaznamenala som to všetko do myšlienkovej mapy. A keď som na to pozrela z odstupu, vznikla vlastne moja vízia na rok 2022.
Nie je to nič, čo by ma zväzovalo, je to niečo, čo by som chcela a čo by sa mi páčilo a čo by som mohla. Robím to na veľký formát a už teraz viem, že sa k nej budem vracať, budem do nej ešte niečo dopĺňať, iné možno škrtať. Myšlienkové mapy sú veľmi užitočný nástroj na mnohé veci a sú veľmi jednoduché na tvorbu. Viac o tom píšem v článku na blogu. Tak ak si vo vyhľadávaní na mojom blogu zadáte myšlienková mapa, určite to nájdete.
Práca recruiterky je mojou vášňou a po absolvovaní stretnutí so stovkami kandidátov na pracovných pohovoroch ukazujem ľuďom cestu ako byť na stretnutí s potenciálnym zamestnávateľom autentickí, ako sa naladiť na podobnú vlnu a pútavo hovoriť o svojich schopnostiach a skúsenostiach. Pomôžem aj Vám zorientovať sa v komplikovaných otázkach pracovných pohovorov a naučiť sa pracovný pohovor nielen prežiť, ale sa naň tešiť a brať ho ako príležitosť splniť si sen o vysnívanej práci.